Drahý Peťko, je mi ľúto, že nemôžem sedieť vedľa Teba a pozerať sa Ti do očí, ale pri troche vecnosti v písaní sa mi to asi podarí.

V prvom rade Ti chem povedať, že NAJDRAHŠOU OSOBOU PRE MŇA JE MOJA DCÉRA, KTOREJ SOM TAK NEKONEČNE UBÍŽILA. Ak neveríš, prečítaj si stránku www.butlavavrba.sk  v titule alkohol a jeho dôsledky, a prečítaš si aj jej optiku čo prežila. Po nej - po Martinke si Ty - možno je to pomýlené, lebo mám vnukov, ale práve svojim pitím som si ich prepila - i keď som bola triezva už som nedokázala v tom marazme nájsť ešte aj hlboký vzťah k ním - mám ich veľmi rada, ale žijú si svoje životy vedľa mňa. Teba som mala už ako dieťa veľmi rada i keď som bola často protivná, ale Ty si bol stelesnením dobra, citlivosti, lásky a preto som Ti nikdy nezazlievala, že mamička Ti dáva prednosť. Naše cesty sa krížili a zase rozchádzali, ale Ty si vždy vo mne. Prvý raz som sa o Tvojom pití ja dozvedela keď som ja už abstinovala. Zavolal si mi, bol si veľmi rozčúlený, vulgárne si mi vynadal a ja som po hlase počula, že si pil. Vtedy som sa začala o to zaujímať- chcela som Ti pomôcť, ale v psychoterapii to nejde ak máme k niekomu emočný vzťah. Keď som Ti ponúkala moju cestu povedal si mi, že Ty máš svoje náboženstvo a ja mám svoje. Musela som to akceptovať…. do chvíle kedy som Ťa videla v nemocnici pred tromi rokmi a pre mňa si bol už mŕtvy. Celou cestou domov som plakala ako vtedy, keď som nedokázala otecka rok prehovoriť na operáciu, ktorá by mu zachránila život. Bola som v kostole, cítila som nutnosť byť blízko Boha a prosiť ho aby Ti dal takú šancu ako mne keď ma našli v bezvedomí. Podarilo sa to, veril si mi, mojej terapii, povedal si že urobíš čo Ti poviem. Nerobila som na Teba nátlak, častejšie som Ťa počula, ale znova som dostala strach o Teba. Áno, presne tak začínajú recidívy - ako ľahko si išiel na operáciu ruky - pár uzlíkov, lebo pán doktor povedal, že sa to musí operovať … a ako ťažko Ti je stráviť v terapii o ktorej som ja ako doktor, alkoholička a Tvoja sestra presvedčená, že Ti to zachráni zase niekoľlko rokov života. Čoho sa bojíš ? Seba ? Áno, stretnúť sa zoči- v oči sebe je veľmi nepríjemné ale to nesmierne pomáha. Nerozumieš mi ? Nevadí, až budeme na lúke tak mi porozumieš.

Peťko, pred mesiacom som bola PO 41 ROKOCH NA SVATEJ SPOVEDI a napriek tomu, že spoveď trvala 2 hodiny dostala som rozhrešenie, bola som aj na príjímaní- splnila som si asi trojročnú stále stúpajúcu túžbu vrátiť sa k Bohu. Nestala som sa bigótna, som obyčajný smrtelník, iba som našla vnútornú rovnováhu. Možno preto som Ti dokázala dnes napísať to čo som Ti napísala. Veľmi Ťa miľujem a budem i vtedy ak mi odpovieš, že nejdeš nikde a zopakuješ mi tú vetu, ktorú si mi už raz povedal, že každý z nás ma svoje náboženstvo. Tvoja milujúca sestrička.

Zaregistrujte sa  a Pridajte článok, názor, reakciu, postreh, zážitok, skúsenosť.

Pridajte čokoľvek, s čím sa chcete zdôveriť alebo čo chcete zverejniť.

Ďakujeme

prešiel už skoro mesiac, čo som sa posledný raz prihlásila tebe bútlava vrba. Nie že by som nemala čo písať, že ma nič neťažilo alebo aj potešilo, ale nemala som dosť času aby som v kľude otvorila svoju dušu. Človek- aspon ja potrebujem mať pocit, že mám dosť času aby som sa zverila- nesmie ma tlačiť čas. Dnes sa zbehli dve objektívne skutočnosti, ato, že mám čas a to druhé je tragická udalosť-že sme dnes pochovali jedného z “našincov”- tak sa nazývame my závislí aj tí ktorí už roky abstinujú. O to väčšia tragédia je to pre mňa, že priateľ ktorého sme pochovali nemal ani 50 rokov, pochádzal z dvojičiek a obaja boli závislí a prešli mojou ambulanciou. Jednému som vedela ponúknuť pomoc tak, že ju prijal, ten druhý všetko odmietal. Všetky pokusy zlýhali a závislosť je smrtelná choroba. Hovorili sme o tom na klube abstinujúcich, dávali sme si otázky, či sme vyčerpali všetky možnosti na jeho záchranu, ale je to ako pri iných ochoreniach- človek sa rozhoduje sám, i keď človek pijúci v ťahu sa zdá, že by mal byť zbavený svojprávnosti- lebo skutočne robí všetko pre svoju záhubu. pri tejto príležitosti ma celý deň trápila otázka, čo urobiť v takom stave ako bol náš priateľ? Žiaľ musí to byťnaozaj psychicky a fyzicky debakel, ktgorý oprávňuje človeka začať zachraňovať. Nášho priateľa sa podarilo dostať do nemocnice nie celých 24 hodín pred smrťou. Musím sa s tým zmieriť, ako s mnohými môjmi pacientami, ktorí skončili ako ten dnešný. Pracujem v medicíne už 41 rokov, smrť patrí k môjmu povolaniu, ale ešte stákle sa dlho neviem zmieriť hlavne so smrťou, ktorá je zbytočná, predčasná. Rada by som týmto príspevkom oslovila tých, ktorí v kútiku duši už cítia, že sa deje niečo zle, ale cítia hanbu, nedostatok odvahy povedať to niekomu cudziemu- hoci vlastnému lekárovi, chcela by som osloviť aj rodinných príslušníkov, ktorí majú vedľa seba niekoho, ktorí trpí na túto chorobu a rada by som im poradila, lebo v mnohých prípadoch pomáhajú ale ich pomoc je skôr na škodu chorého. Možno cez bútľavu vrbu nájdeme viac možnosí na riešenie, ale hlavne na skorú pomoc. Nech je tých zbytočne skorých úmrtí čo najmenej.

Bolo daždivé ráno, teraz pred sviatkami, a mne môj počítačový zázrak - tak som  nazvala Ing. Romana - niečo zase jedenkrát dával do poriadku v mojom pracovnom počítači. Môj počítač si žije svojim životom, z času na čas ma prestane poslúchať, alebo ja mu nerozumiem a tak zavolám Ing. Romana a ten to v mihu opraví. Je skvelé, že majú počítače svoje životy a potrebujú pri inštalácii určitý čas - tak ako my. Ani neviem ako sme sa dostali k téme závislostí. Od okamihu, kedy som vnútorne akceptovala moju diagnózu- alkoholizmus, nemám problém o tom hovoriť s hocikým, ktorý má o to samozrejme záujem a nenudí ho to.

more…