Nech Ťa Boh žehná

Otec
Je  piatok poobede a ty sa autom vraciaš domov. Ladíš rádio. Správy hovoria o  nejakej bezvýznamnej veci : v nejakej ďalekej dedine zomreli traja ľudia na  nejakú  neznámu  chrípku, o ktorej nikto nikdy nepočul. Nevenuješ tejto správe veľa pozornosti.

V  pondelok,  keď sa zobudíš, počuješ, že mŕtvi už nie sú len traja, ale 30 tisíc  ľudí  už  zomrelo vo vzdialených krajoch Indie. Kontrolný medicínsky úrad Spojených štátov vysiela ľudí, aby to tam skontrolovali.

V  utorok  sa  to stáva najdôležitejšia správa prvých strán všetkých novín, pretože  sa  to už netýka iba Indie, ale aj Pakistanu, Iránu a Afganistanu. Správa vychádza vo všetkých denníkoch. Volajú ju „tajomná chrípka“ a všetci sa pýtajú : „Ako ju dostaneme pod kontrolu?“

V  Európe  nastáva  panika  a  hranice  sa zatvárajú. Vo večerných správach počuješ  správy z Francúzska, kde redaktorka hovorí o jednom mŕtvom mužovi, ktorý zomrel v nemocnici na tajomnú chrípku.

Správy  hovoria,  že  keď  máš tento vírus, týždeň si ani neuvedomíš, že ho máš. Potom máš štyri dni hrozné bolesti a potom zomrieš.

Aj  Veľká  Británia zatvára hranice, ale je neskoro. Na druhý deň prezident Spojených  štátov  zatvára  hranice,  aby  sa  vyhli  nákaze, až kým nebude nájdený liek…

Nasledujúci  deň  sa  ľudia zhromaždia v kostoloch, aby sa modlili za liek, keď  niekto  vstúpi a hovorí : „Zapnite rádio a počúvajte správy!“ Dve ženy zomreli v New Yorku. Zdá sa, že chrípka zasiahla celý svet.

Vedci  pokračujú v hľadaní protilátky, ale zdá sa, že nič nezaberá. Čoskoro príde  dlho  očakávaná  správa  :  Bol  rozlúštený  kód DNA vírusu. Môže sa vyrobiť  protilátka.  Je  však  potrebná  krv  niekoho, kto nebol nakazený. A  hneď sa šíri výzva, aby všetci utekali do najbližšej nemocnice a dali si urobiť  krvné  testy.  Z  vlastnej  vôle tam ideš s celou rodinou, spolu so susedmi, a pýtaš sa : „Čo sa stane?Toto bude koniec sveta?…“

V  nemocnici, po testoch, vyjde jeden lekár a vyvoláva jedno meno. Najmenší z tvojich detí je blízko pri tebe, ťahá ťa za kabát a hovorí : „Ocko! To je moje  meno!“  Skôr  ako  sa  spamätáš,  vezmú  ti tvojho syna a ty kričíš : „POČKAJTE!“ A oni odvetia : „Všetko bude dobré, jeho krv je čistá, jeho krv je čistá. Veríme, že má správnu krvnú skupinu.“

O  päť  minút  lekári  vyjdú  von,  smejú sa a kričia. Je to po prvý raz po týždni,  čo  vidíš  niekoho  smiať sa. Najstarší lekár sa priblíži k tebe a hovorí   :  Ďakujeme,  pane,  krv  vášho  syna  je  čistá,  môžeme  vyrobiť protilátku…“

Správa sa šíri všetkými smermi, ľudia plačú a kričia od radosti.

Vtedy  znova k tebe i tvojej manželke príde lekár a hovorí : „Môžeme s vami chvíľu  hovoriť?…  Ide  o  to,  že  sme  nevedeli,  že  darca bude dieťa. Potrebujeme,  aby  ste podpísali papiere na darovanie krvi. Zatiaľ čo čítaš papiere,  uvedomíš  si, že nie je špecifikované množstvo krvi, a pýtaš sa : „Koľko krvi?…“

Lekárov úsmev zmizne a on odpovie : „Nevedeli sme, že to bude dieťa. Neboli sme na to pripravení. Potrebujeme použiť všetku krv!…“

Neveríš  tomu  a  snažíš  sa  oponovať  :  „Ale…  Ale…“ Lekár pokračuje a  nalieha  :  „Nerozumiete,  hovoríme  o  lieku pre celý svet! Prosím vás, podpíšte,  potrebujeme  všetku  krv.  Pýtaš  sa  :  „Ale nemôžete  spraviť transfúziu?“  A  odpoveď  :  „Ak  nájdeme  ďalšiu  čistú krv, urobíme to… Podpíšete? Prosím!

Podpíšte!!!…!

V  tichosti,  bez  toho, aby si si cítil prsty na ruke, ktorá zoviera pero, PODPISUJEŠ. Pýtajú sa ťa : „Chcete vidieť vášho syna?“

Kráčaš do sály prvej pomoci, kde sedí tvoj syn a pýta sa ťa : „Ocko! Mamka! Čo sa deje?“ Berieš jeho ruku do svojej a hovoríš mu : „Synček, tvoja matka a  ja  ťa veľmi veľmi ľúbime, ľúbime ťa a nikdy nedovolíme, aby sa ti stalo niečo, čo nie je nevyhnutné. Rozumieš tomu?“ A keď sa lekár vráti, hovorí :
„Je mi ľúto, ale musíme začať, ľudia na celom svete zomierajú…“

Odišiel by si? Mohol by si sa otočiť a nechať tvojho syna tam, zatiaľ čo on ti hovorí : „Ocko? Mamka? Prečo ma nechávate samého?“

Týždeň  na to, zatiaľ čo pochovávaš tvojho syna, jeden je doma a spí, ďalší neprišli,  lebo  sa  chceli ísť radšej prejsť alebo sa pozrieť na futbalový zápas,  ďalší  prídu  na  pohreb  s falošným úsmevom a tvária sa, že ich to naozaj  zaujíma.  Chcel  by  si  všetko zastaviť a kričať : „Môj syn zomrel kvôli vám!!! Zaujíma vás to vôbec?…“

Často  je  to  presne to, čo Boh chce povedať nám : „Môj syn zomrel pre vás a vy nedokážete pochopiť, ako vás milujem?“

Je zvláštne vidieť, ako ľahko ľudia odmietajú Boha a potom sa pýtajú, prečo svet je na tom čoraz horšie.

Je  zvláštne  vidieť,  ako  veríme  všetkému,  čo píšu noviny, ale neustále pochybujeme o tom, čo hovorí Biblia.

Je  zvláštne,  ako sa deň čo deň namáhame, aby sme mali čo najväčší majetok na  zemi,  a  nevenujeme  ani  minútu  tomu, aby sme si nahromadili poklady v nebi.

Je  zvláštne,  keď  niekto  hovorí  :  „Verím v Boha“, ale svojimi skutkami dokazuje, že má iné úmysly.

Je  zvláštne,  ako posielame tisíce „žartov“ mailom, ktoré sa hneď rozšíria ako oheň… ale keď pošleme mailom niečo, čo sa týka Boha, ľudia si dvakrát rozmyslia, či o tom budú hovoriť iným.

Je  zvláštne,  ako kruté, vulgárne a obscénne scény sa slobodne pohybujú vo virtuálnom  priestore,  zatiaľ  čo  rozhovor  o  Ježišovi je v školách a na pracoviskách ututlaný.

Je to zvláštne, však?

Oveľa  však  oveľa  zvláštnejšie  vidieť  kresťana,  ktorý  je taký horlivý v nedeľu, ale neviditeľný po celý zvyšok týždňa.

Je zvláštne, že sa viac staráme o to, čo si pomyslia ľudia, ako o to, čo si BOH myslí o nás.

Neboj sa.

Nech Ťa Boh žehná!