(hlasov: 1)
Loading ...Asi mam prvu depku alebo sa neviem vyrovnat s tym co sa stalo ?
Neviem mozno to bude tym ze clovek ktory ma miloval nechce byt so mnou do konca zivot tak ako to sluboval.
Je pravda ze za vsetko si mozem sam ale je chyba to ze niekoho miluje tak ze chcete aby vam bolo dobre spolu niekde kde to ma zmysel ?
Neviem ako sa moze stat ze clovek ktory ma na vsetko nazor a pohlad zrazu nema slova ?
Je vobec mozne aby clovek usiel pred svojimi zlymi alebo rychlimi rozhodnutiami ?
Ako mozem ist dalej a prezit kazdy dalsi den ked neviem co mam robit ?
Toto nieje o tom ze by som sa lutovat viem ze si to zasluzim ale ak je pravda ze s rozchodom sa naplno vyrovnate az ked uplynie aspon polovica casu ktory ste stravili vo vztahu ?
Je to sice pekne ale co mam robit styry roky ? Mozem vobec nieco urychlit zmenit tak aby som sa sam pred sebou necitil ako sebecka spina za to co robim ?
Mam pravo chodit s babou aj ked ju nemilujem len preto aby som zabudol na tu ktoru milujem ? Co vlastne mozeme vo svojom zivote ovplivnit ?
Asi vsetko ale lasku ? Da sa vobec oklamat laska ? Nie preto ze by som nechcel milovat ale preto aby ma to tak nebolelo ?
Vzdy som si myslel ze niektori ludia nemozu mat tieti problemi a radil som sa k nim ale da sa vobec prezit zivot tak aby ste nestratili cloveka ktoreho miljete len preto ze mu chcete dobre a ine riesenie proste nieje ?
Ked vidim tych zamilovanich ludi okolo rozmyslam ci vobec vedia co ich caka a kolky s nich ostanu navzdy spolu ?
Je smutne ze sam som mohol byt navzdy s niekym ale nasa spolocna tvrdohlavost nam v tom zabranila. Kto mal ustupit ? Ten ktory viac miluje alebo ten co chce spolocne stastie ?
Je snad zle mat sa dobre ? Asi ano ked tym clovek pride o zivotnu lasku. Nebola to prava laska ked to takto skoncilo ?
Milion otazok a prvy krat ziadna odpoved alebo riesenie. Viem ze cudzi ludia by ich mali dost ale mohla by aspon jedna odpovet vyzerat inak ako bude lepsie, zabudni na to pride ina.
Ma vobec prist ina ? Chcem to ? Ma vobec niekto pravo nieco povedat o mojich chybach ked sam nevie co by robil v kozi toho druheho ? Je to dost sugestivne a sebecka ale tak to citim 
Mám podobný prípad. S manželom sme už spolu viac než 20 rokov. Všetko ako-tak klapalo. Ako-tak myslím, že niekedy klapalo, niekedy nie. Keď to klapalo, bolo fajn, o tom teraz nieje reč. Horšie to bolo, keď to nešlo.
Mojim jediným zmyslom a cieľom je mať fungujúcu a šťastnú rodinu.Manžel to berie inak. Pre neho je to Byť šťastný vo fungujúcej rodine. Čo tým chcem povedať, ako to cítim. Ja som vždy všetko podriadila rodine, on podriaďoval rodinu sebe. Keď sme sa na niečom nevedeli dohodnúť, musela som ustúpiť ja, alebo sa jednoducho urazil a odbil to slovami, tak si to teda urob sama ako chceš. Potom ale so mnou nekomunikoval, ignoroval ma, žil si svoj život, bol nepríjemný, arogantný… Je to tak aj teraz.
A ja fakt neviem, čo mám robiť. Veľmi ma to vysáva, nevládzem už bojovať a podkladať sa. Vždy po našej “tichej” domácnosti som to bola ja, kto nakoniec prišiel a dával to do poriadku. Nikdy nie ON. Ja som v riadnom strese, ukľudňujem sa tabletkami, on ale o riešení nechce ani počuť. Psychoporadňa vôbec u neho nepripadá do úvahy – on chybu neurobil, vlastne on ju nikdy nerobí, to vždy ja, tak nech sa liečim ja. Som fakt bezradná, dusím sa. Rozchod nechcem, máme krásne deti, keď fungujeme, je to skvelé. Ale tieto, čím ďalej tým častejšie nezhody ma zabíjajú.
Už som viackrát využila relatívne kľudné obdobie, aby sme sa o celej veci porozprávali a našli nejaké rozumné riešenie. On ma ale hneď v prvej vete zastaví so slovami, nechaj to tak, ja už na to nemám nervy. A vôbec nechce nič počúvať.
Musím ešte povedať, že som veľmi tolerantný človek (a nieje to nejaká chváľa, možno práve to je môj problém). On má veľa koníčkov, ktoré ho aj veľa stoja a vďaka ktorým je často mimo rodiny. Vadilo mi to, aj vadí, ale tolerujem mu to, lebo viem, že človek sa musí aj nejako odreagovať. No časom sa to všetko vyvinulo tak, že sa všetka činnosť v rodine prispôsobuje jeho koníčkom. Starosť o deti, to je moja vec. On sa nevie porozprávať ani s nimi, nevie ich pochváliť, povzbudiť, potešiť, iba ich kára, poučuje, popiera všetky ich názory. Všetky svoje problémy riešia deti iba so mnou. Ale ja to už nezvládam.
Viem, že sa mnohí práve pre takéto veci už dávno rozviedli. To ja ale naozaj nechcem. Mám ho rada a keď sme v pohode, tvrdí to aj on.
Uzavriem to iba vetou: V pohode sme vtedy, keď je všetko, ako chce on. Inak je nepríjemný,podráždený…
Tak čo mám robiť, ako sa správať? Plačem, dusím sa, a neviem, ako ďalej. Snažím sa byť silná, nedráždim ho žiadnymi extrémami, som pod tlakom, všetko čo idem urobiť zvažujem, či tým zasa niečo neprekotím. Ale on je ako z kameňa. Chcem sa pritúliť, je ako z kameňa, už by som zúrila, ale on nič. Jediné, čo chce je sex , ale to ja pod takýmto tlakom nemôžem. A potom to počúvam celé dni, že je to všetko moja vina, lebo mu nechcem dať.
Začarovaný kruh, alebo sa dá niečo v tomto urobiť?
Prosím, poraďte. Ďakujem.