http://www.ButlavaVrba.sk/neviem/ Tu Vás počúvame Wed, 09 Jun 2010 05:56:10 +0200 http://wordpress.org/?v=2.8.6 hourly 1 http://www.ButlavaVrba.sk/neviem/comment-page-1/#comment-1732 majah Sat, 27 Mar 2010 06:55:55 +0000 http://www.ButlavaVrba.sk/?p=254#comment-1732 Mám podobný prípad. S manželom sme už spolu viac než 20 rokov. Všetko ako-tak klapalo. Ako-tak myslím, že niekedy klapalo, niekedy nie. Keď to klapalo, bolo fajn, o tom teraz nieje reč. Horšie to bolo, keď to nešlo. Mojim jediným zmyslom a cieľom je mať fungujúcu a šťastnú rodinu.Manžel to berie inak. Pre neho je to Byť šťastný vo fungujúcej rodine. Čo tým chcem povedať, ako to cítim. Ja som vždy všetko podriadila rodine, on podriaďoval rodinu sebe. Keď sme sa na niečom nevedeli dohodnúť, musela som ustúpiť ja, alebo sa jednoducho urazil a odbil to slovami, tak si to teda urob sama ako chceš. Potom ale so mnou nekomunikoval, ignoroval ma, žil si svoj život, bol nepríjemný, arogantný... Je to tak aj teraz. A ja fakt neviem, čo mám robiť. Veľmi ma to vysáva, nevládzem už bojovať a podkladať sa. Vždy po našej "tichej" domácnosti som to bola ja, kto nakoniec prišiel a dával to do poriadku. Nikdy nie ON. Ja som v riadnom strese, ukľudňujem sa tabletkami, on ale o riešení nechce ani počuť. Psychoporadňa vôbec u neho nepripadá do úvahy - on chybu neurobil, vlastne on ju nikdy nerobí, to vždy ja, tak nech sa liečim ja. Som fakt bezradná, dusím sa. Rozchod nechcem, máme krásne deti, keď fungujeme, je to skvelé. Ale tieto, čím ďalej tým častejšie nezhody ma zabíjajú. Už som viackrát využila relatívne kľudné obdobie, aby sme sa o celej veci porozprávali a našli nejaké rozumné riešenie. On ma ale hneď v prvej vete zastaví so slovami, nechaj to tak, ja už na to nemám nervy. A vôbec nechce nič počúvať. Musím ešte povedať, že som veľmi tolerantný človek (a nieje to nejaká chváľa, možno práve to je môj problém). On má veľa koníčkov, ktoré ho aj veľa stoja a vďaka ktorým je často mimo rodiny. Vadilo mi to, aj vadí, ale tolerujem mu to, lebo viem, že človek sa musí aj nejako odreagovať. No časom sa to všetko vyvinulo tak, že sa všetka činnosť v rodine prispôsobuje jeho koníčkom. Starosť o deti, to je moja vec. On sa nevie porozprávať ani s nimi, nevie ich pochváliť, povzbudiť, potešiť, iba ich kára, poučuje, popiera všetky ich názory. Všetky svoje problémy riešia deti iba so mnou. Ale ja to už nezvládam. Viem, že sa mnohí práve pre takéto veci už dávno rozviedli. To ja ale naozaj nechcem. Mám ho rada a keď sme v pohode, tvrdí to aj on. Uzavriem to iba vetou: V pohode sme vtedy, keď je všetko, ako chce on. Inak je nepríjemný,podráždený... Tak čo mám robiť, ako sa správať? Plačem, dusím sa, a neviem, ako ďalej. Snažím sa byť silná, nedráždim ho žiadnymi extrémami, som pod tlakom, všetko čo idem urobiť zvažujem, či tým zasa niečo neprekotím. Ale on je ako z kameňa. Chcem sa pritúliť, je ako z kameňa, už by som zúrila, ale on nič. Jediné, čo chce je sex , ale to ja pod takýmto tlakom nemôžem. A potom to počúvam celé dni, že je to všetko moja vina, lebo mu nechcem dať. Začarovaný kruh, alebo sa dá niečo v tomto urobiť? Prosím, poraďte. Ďakujem. Mám podobný prípad. S manželom sme už spolu viac než 20 rokov. Všetko ako-tak klapalo. Ako-tak myslím, že niekedy klapalo, niekedy nie. Keď to klapalo, bolo fajn, o tom teraz nieje reč. Horšie to bolo, keď to nešlo.
Mojim jediným zmyslom a cieľom je mať fungujúcu a šťastnú rodinu.Manžel to berie inak. Pre neho je to Byť šťastný vo fungujúcej rodine. Čo tým chcem povedať, ako to cítim. Ja som vždy všetko podriadila rodine, on podriaďoval rodinu sebe. Keď sme sa na niečom nevedeli dohodnúť, musela som ustúpiť ja, alebo sa jednoducho urazil a odbil to slovami, tak si to teda urob sama ako chceš. Potom ale so mnou nekomunikoval, ignoroval ma, žil si svoj život, bol nepríjemný, arogantný… Je to tak aj teraz.
A ja fakt neviem, čo mám robiť. Veľmi ma to vysáva, nevládzem už bojovať a podkladať sa. Vždy po našej “tichej” domácnosti som to bola ja, kto nakoniec prišiel a dával to do poriadku. Nikdy nie ON. Ja som v riadnom strese, ukľudňujem sa tabletkami, on ale o riešení nechce ani počuť. Psychoporadňa vôbec u neho nepripadá do úvahy – on chybu neurobil, vlastne on ju nikdy nerobí, to vždy ja, tak nech sa liečim ja. Som fakt bezradná, dusím sa. Rozchod nechcem, máme krásne deti, keď fungujeme, je to skvelé. Ale tieto, čím ďalej tým častejšie nezhody ma zabíjajú.
Už som viackrát využila relatívne kľudné obdobie, aby sme sa o celej veci porozprávali a našli nejaké rozumné riešenie. On ma ale hneď v prvej vete zastaví so slovami, nechaj to tak, ja už na to nemám nervy. A vôbec nechce nič počúvať.
Musím ešte povedať, že som veľmi tolerantný človek (a nieje to nejaká chváľa, možno práve to je môj problém). On má veľa koníčkov, ktoré ho aj veľa stoja a vďaka ktorým je často mimo rodiny. Vadilo mi to, aj vadí, ale tolerujem mu to, lebo viem, že človek sa musí aj nejako odreagovať. No časom sa to všetko vyvinulo tak, že sa všetka činnosť v rodine prispôsobuje jeho koníčkom. Starosť o deti, to je moja vec. On sa nevie porozprávať ani s nimi, nevie ich pochváliť, povzbudiť, potešiť, iba ich kára, poučuje, popiera všetky ich názory. Všetky svoje problémy riešia deti iba so mnou. Ale ja to už nezvládam.
Viem, že sa mnohí práve pre takéto veci už dávno rozviedli. To ja ale naozaj nechcem. Mám ho rada a keď sme v pohode, tvrdí to aj on.
Uzavriem to iba vetou: V pohode sme vtedy, keď je všetko, ako chce on. Inak je nepríjemný,podráždený…
Tak čo mám robiť, ako sa správať? Plačem, dusím sa, a neviem, ako ďalej. Snažím sa byť silná, nedráždim ho žiadnymi extrémami, som pod tlakom, všetko čo idem urobiť zvažujem, či tým zasa niečo neprekotím. Ale on je ako z kameňa. Chcem sa pritúliť, je ako z kameňa, už by som zúrila, ale on nič. Jediné, čo chce je sex , ale to ja pod takýmto tlakom nemôžem. A potom to počúvam celé dni, že je to všetko moja vina, lebo mu nechcem dať.
Začarovaný kruh, alebo sa dá niečo v tomto urobiť?
Prosím, poraďte. Ďakujem.

]]>