(hlasov: 6)
Loading ...Bolo daždivé ráno, teraz pred sviatkami, a mne môj počítačový zázrak – tak som nazvala Ing. Romana – niečo zase jedenkrát dával do poriadku v mojom pracovnom počítači. Môj počítač si žije svojim životom, z času na čas ma prestane poslúchať, alebo ja mu nerozumiem a tak zavolám Ing. Romana a ten to v mihu opraví. Je skvelé, že majú počítače svoje životy a potrebujú pri inštalácii určitý čas – tak ako my. Ani neviem ako sme sa dostali k téme závislostí. Od okamihu, kedy som vnútorne akceptovala moju diagnózu- alkoholizmus, nemám problém o tom hovoriť s hocikým, ktorý má o to samozrejme záujem a nenudí ho to.
Mám 64 rokov a v januári 2009 bude 20 rokov ako abstinujem. Dalo by sa povedať, že pomerne neskoro, keď si uvedomím, že som pila závislo od prvého pohára. Nikdy mi alkohol nechutil, bola som veselá, mala som pomerne dobré detstvo – až na to, že môj otecko bol tiež alkoholik. Preto som začala pomerne pozde – asi v 25 rokoch. Už som mala po vysokej škole, mala som rozkošnú dcérku, manžel v 1968 roku emigroval a môj svet sa začal vyvíjať, či skôr nevyvíjať, ináč ako som si to predstavovala. Pracovala som veľmi rada, lebo moja práca bola zároveň mojim koníčkom… Ale kdesi v súkromí som mala pocit, že to nie je môj normálny život, mala som pocit, že som zbalená, že sa niečo veľké zmení ale som nevedela kedy a ako… preto som žila zo dňa na deň. Bolo by veľmi jednoduché povedať, že som začala piť lebo som zostala sama s dcérkou – nie je to pravda – ba ja si myslím doteraz, že ak by ma bol alkohol oslovil tak ako ma oslovil, ako prvú dámu sveta, stala by som sa alkoholičkou. Ibaže by som sa liečila pravdepodobne na Fordovej klinike v Amerike, alebo v nejakom minesotskom programe na klinike v Palm Beach.
Pila som od prvého okamihu psychicky závislá na pocite, ktorý mi dal alkohol prvý raz. Môj život bola práca a zábava – bola som v prostredí ktoré to priam ponúkalo a ja som sa pomaly prepracovávala do kompletnej závislosti. Môžem povedať, že keď som zmenila pôsobisko, presťahovala som sa do Bratislavy bola som už celkom pekne závislá. Žila som spočiatku s oteckom a jeho matkou – mojou babičkou. Potom sme my dve s dcérou dostali byt, a tam to už bolo celkom mimo mňa. Je pravdou, že som chodila do práce, že kvôli alkoholu som prácu nevynechala, ale postupne som pila už aj v práci. Taký bol systém, a moja okolitá societa sa tak zmenila, že ja som mala pocit, že pije celé Slovensko.
Moja mama, i keď z diaľky, riadila môj život, kontrolovala ma, vyhrážala sa mi že si adoptuje dcéru. Na druhej strane zakrývala a suplovala to čo som mala robiť ja ako matka. Všetko tým fungovalo a ja som sa pýtala prečo mám prestať piť, veď všetko funguje, doma je poriadok, Martinka chodí do školy, je poriadna žiačka… Teda prečo by som sa mala ja ísť liečiť? Dostala som sa do situácie, že si ma zavolal riaditeľ a ponúkal mi rôzne protekčné liečby, že sa dopočul, že mám problém s alkoholom. Odmietla som to, ale o 2 mesiace som dostala prvú pozvánku na Protialkoholickú poradňu (PAP). 5 týždňov pred tým som nepila, týždeň pred termínom som bola na manikúre, pedikúre, kúpila som si nové šaty a išla som s presvedčením, že ma pošlú domov s tým, že je to omyl. Nič také sa nedialo – bola som zaevidovaná, dostala som svoje evidenčné číslo a navštevovala som PAP-ku, podľa toho ako som sa ja s pánom primárom dohodla. Nepila som ešte nejaký čas, ale nič som nemenila na filozofii v spôsobe života závislého. Bez režimu, bez programu, bez konceptu.
Trvalo to ešte 5 rokov, kedy sa striedali obdobia pitia s obdobiami nepitia. To nebol život, to bolo utrpenie. Keď človek nieže nechce piť ale musí, aby sa podpísal správne, aby sa mohol napiť z pohára aby si trafil lyžicou do úst. Výčitky, sebavedomie na nule, nikto ma nepotreboval, nikomu som nechýbala, kde som sa objavila, tam sa pomaly ľudia vytrácali. Nemám slová na to, aby som to správne definovala, ale musím dodať, že v tomto žila moja jediná dcéra, dieťa, tínedžerka, ktorá nemala brata, otca, nikoho komu by sa posťažovala. Trpela, bola nútená prevziať úlohu zodpovednej.
A to je tá Achylová päta s ktorou sa neviem ani po dvadsiatich rokoch vyrovnať.
Keď som sa vtedy konečne dostala na liečenie, kde som prvé tri dni robila všetko naopak a naprieky režimu a zdravotnému personálu, a tretí deň v jedno sychravé januárové popoludnie som bola na balkóne a v zlomku sekundy?, minúty? hodiny? – bolo to akoby NADČASOVÉ, som seba samu zrazu videla celú obnaženú, v tom marazme, v tom bahne, v tej skutočnej podobe… A vtedy som uverila, že existuje nejaká sila, niečo čo celkom nechápem. Vtedy som uverila v Boha. Sama by som to nedokázala, veď toľkokrát mi to bolo povedané a nepočula som to, toľkokrát som trpela sama výčitkami a zaháňala som ich alkoholom. A zrazu, bez prípravy, bez biča, bez intervencie nejakého človeka som sa akceptovala s mojou hroznou chorobou, ktorou som neškodila iba sebe, ale devastovala som všetko a všetkých, ktorí ma mali najradšej.
Vtedy som uverila v Boha.
A tam začala nová etapa môjho života – života s už s dospelou dcérou, ktorá sa oslobodila od opitej matky tak, že sa ako 18 ročná vydala, mala už dve deti, o ktorých som vedela toľko, že Maťko sa narodil o rok skôr ako Miško, začala som v byte, ktorý pripomínal skôr 5.cenovú skupinu krčmy so zadymenými prepálenými kobercami, epedami, s chaosom v ktorom som sa uchopila jedného konca a mocne ho začala pomaly rozmotávať.
Uplynulo dvadsať rokov odvtedy a neboli vôbec ľahké, ale aj ten najťažší deň v abstinencii nebol zďaleka tak strašný ako ten najkrajší deň v pití. Stretnutie s Bohom nebolo u mňa len raz. Ešte tesne pred udalosťou na balkóne, tesne pred prijatím na A-T (oddelenie alkoholicko-toxikologické) som mala okolo seba skupinu ľudí, ktorí videli, že sa so mnou niečo deje. Síce necítili alkohol, ale bola som často nepríčetná, odpovede neadekvátne. Chceli mi za každú cenu pomôcť. Keďže som už bývala sama, druhý manžel (o tom neskôr) bol rakušan, ten bol viac preč ako doma, dcéra bývala mimo domu, ale hlavne mimo mňa.
Títo zlatí ľudia tlačili na mňa, ktorí mali podobné problémy ako ja, aby som šla na liečbu. 17.januára 1989 sa na skupine rozhodli, že budú mať pri mne službu a ja som sľúbila, že po prvom naklepaní (výraz pri predávkovaní liekmi) sa pôjdem liečiť. Medzitým som totiž striedala alkohol už aj s liekmi. Tlak bol tak silný, že som to nemohla ináč zvládnuť, ako napchať sa liekmi bez ladu a skladu a prvý môj strážca zažil ako som upadla do bezvedomia u mňa doma večer.
Nie je zaujímavé čo robil on. Zaujímavý bol môj zážitok- najprv som sa začala zle cítiť, potom som stratila vedomie a mne sa zdalo, že sa mi v hlave začína rozsvecovať stále viac a viac žiaroviek, ktoré dávali nádherné svetlo a teplo. Prebrala som sa, keď ma úrazovka viezla na záchytku. Bola som v tuneli a vychádzala som do nádherného príjemného osvieteného priestoru. Ale dostala som šancu niečo urobiť- neodísť z tohto sveta ako bezcenný, špinavec, i keď v dôsledku choroby zvanej závislosť na alkohole.
Až potom bol balkón a potom padlo rozhodnutie – ja som s tým skončila – viac piť nechcem a nebudem a ešte na liečení som sa rozhodla, že 50-té narodeniny budú u mňa bez alkoholu (mala som vtedy 44 rokov). Už som napísala, že od vtedy je dvadsať rokov a svoje rozhodnutie som nezmenila. Prešlo X príležitosti, ale vlastne načo to rozvádzam. Ak sa človek rozhodne pre inú životnú filozofiu, pre iný životný štýl, alkohol je nezaujímavý. Nikdy som ho od vtedy neprijala ako dar s jasným a presne definovaným NIE, nikdy som ho nedarovala pre ten istý dôvod, v domácnosti nie je kvapka alkoholu a tak to zostane.
Teda alkohol nie je problém, ale tých 20 rokov bolo tvrdých. Skúsim tak trocha priblížiť, s čím som sa potýkala a s čím sa neviem doposiaľ vyrovnať. Daely Carrnegy povedal, že sa nemáme zapodievať dvoma dňami v živote – včerajškom- lebo ten je nenávratne preč, a zajtrajškom, ktorý budeme riešiť zajtra. Venujme sa tomu čo sme si v ten deň naplánovali, čo sme zaradili do poradia dôležitosti a vždy nám to ukáže ako máme robiť zajtra. Je pravdou, že som to racionálne prijala- ale život je trochu krutejší. Nedovolil mi nekonfrontovať sa s minulosťou, ktorá bola bolestivá. Spočiatku abstinencie som trpela falošným sebavedomím, bola som neprávom hrdá. Veď predsa nepiť je normálne, tak aké sebavedomie? Musel prejsť čas, pár rokov v ktorých som skutočne fungovala a pracovala na projektoch o akých sa mi ani v najtemnejšom kútiku duše nesnívalo. Dostala som ponuku pracovať s ľuďmi, ktorí zažívali to čo som zažila ja. Nikdy som sa s tým netajila- naopak, akosi ich to povzbudzovalo a povzbudzuje, že sa dá s tým niečo robiť. Bola som temer vo všetkých masmédiách, od denníkov, týždenníkov, mesačníkov až po televízie a rozhlasové stanice, robila som to asi 14 rokov. Nie preto aby som bola hviezda, ale preto aby som dala odvahu tým, ktorí sú niekde na rozhraní. Darilo sa to, mala som spočiatku celkom dobrý pocit, postupom času som ale pochopila, že sa stávam nástrojom redaktorov, ktorý išli viac za senzáciou než za podstatou (neodsudzujem ich za to, je to ich chlebík), ale ja som v tých ukážkach vychádzala ako hrdina, a to som nechcela. 4 roky sa už nemedializujem, ale bútľavá vŕba je práve to miesto, o ktorom som už dávno túžila. Písať, dať na papier ako vyzerá pravda z môjho zorného uhla. Chodím do klubu , kde sa stretávame všetci s rovnakým problémom a kde dostávam spätnú väzbu. Je to nenahraditeľné .
som rada, že ste to pochopili, že i jeden pohárik môže u niekoho byť spúšťačom k závislosti, menej súhlasím s tým klobúkom dole… budte rád/a/, že nemáte takú skutočnosť a zrejme ani vo Vašej blízkej rodine sa niečo také neudialo. každá choroba je zlá- niektorá je ale zhubná a žiaľ závislosť je zhubná nie len pre postihnutého, ale aj pre blízke okolie.
Tento rok oslávim 44-té narodeniny.
V texte článku zistíte, že presne toľko rokov mala moja mama (Dany), keď sa začala liečiť. Som jej dcéra a to, čo napísala sa možno “ľahko” číta, no o to nepredstaviteľne “ťažšie” sa to žilo v mojom detstve. Mám troch synov – Martina (23r.), Michala (22r.) a Filipa (12r.). Je pre mňa absolútne nepredstaviteľné, že by ich detstvo vyzeralo ako to moje, a že by som sa práve teraz rozhodovala pre cestu abstinencie, vediac, čo som za sebou zanechala…..
Neodsudzuem tým svoju mamu.
Aj keď to bude znieť zvláštne, vlatne jej ďakujem.
Ďakujem za to, že našla v sebe tú obrovskú silu postaviť sa na vlastné nohy a ukázať mi aj jej triezvu tvár bez klamstiev, výmyslov a nesplnených sľubov. A ďakujem že to vydržala dodnes…. (a verím, že vydrží aj ďalej).
Dnes ráno mi volala a pripomenula, že má 20-te výročie. Keby mi to nepovedala, nevedela by som to. Nespomenula by som si na niečo také, nakoľko jej abstinencia a plnohodnotný život sú pre mňa také samozrejme a hlavne dôležité, že si neviem predstaviť, žeby to bolo inak.
Mami, ďakujem.
Mám ťa rada.
a teraz ma chápete, jak je hrozne ťažko dať na papier čo sa v skutočnosti dialo. myslím si, že som k sebe dosť kritická, čo sa týka minulosti- tej hroznej alkoholíckej, ale ja to vidím mojou optikou. Optika dieťaťa pijúcej matky je oveľa hroznejšia. Veľmi to bolí Tinka, ale žiaľ ja už s tým nič neurobím… to už bolo., ale urobím všetko preto aby si nič podobné nezačila, čo i len na chvíľu. Ďakuejm Ti za Tvoje slová i za to, že náš vzťah si dovolila vybudovať na taký aký je. Si to najkrajšie a najdrahšie čo ma v mojom živote stretlo.
každý má právo na svoj vlastný život, ina to ako hoprežije…čo ak mi alkohol dáva tú potrebnú silu, ktporú potrebujem k normálnermu životu?Robí ma bezstarostného, odvážneho a pod. prečo hovoríte iba o abstinancii???
milý priateľ, asi sme si na začiatku nerozumeli-v o virtuálnych kluboch sa hovorí o ľuďoch, ktorí prekročili hranicu konzumu alkoholu- teda ide o ľudí, ktorých kategória sa posunula do závislosti- a odtiaľ nie je cesta zpäť ku konzumu.prečo sa rozhodnete závisí od Vás, ale ja neviem niekoho naučiť konzumne piť… hlavne ak sme už v závislosti. Dajte si ale otázku..naozaj potrebuje k dobrej nálade alkohol??? mne to znie podozrivo nebezpečné.
ahoj dany…som 36 ročná žena,mama 3 detí,dcéra a sestra.Môj,teda náš problém je naša mama.Mohla som mať asi 13-14 rokov,sestra okolo 11 a ďalšia 9 rokov.Otec začal robiť na týždňovky a neviem,či ten pocit samoty,či príležitosť v obchode,kde pracovala…jednoducho mama začala piť.Najskôr to bolo raz za čas ,no postupne sa intervaly skracovali.Pamätám si na obdobie,keď sme pre ňu chodili do roboty,aby sa neopila,no často sme prišli neskoro.Nikdy nezabudnem na ten pohľad a pocit,keď išla predo mnou po ceste-z jednej strany na druhú a ja za ňou 10 krokov som dávala pozor,keby spadla…Mala som 15!Pila a pila a pila.Nikdy nie tak,že by neprišla domov,alebo sa flákala,ale stalo sa,že sme skoro vyhoreli,lebo zapla variť mlieko a zaspala,alebo nevarila,neupratovala…Potom ju to zas mrzelo,tak týždeň nepila a všetko porobila.Ale potom…Takto to trvalo až do mojej svadby.Vydávala som sa 24 ročná.Hneď po svadbe sme odišli s manželom na chatu a keď som jej stade volala,povedala mi,že ide na liečenie.Dovtedy sa s ňou o tom nedalo rozprávať,stále sa cítila ukrivdená,že ju neprávom obviňujeme,že jej nič nie je.Preto som bola prekvapená,šťastná a hrozne hrdá na ňu.Boli sme ju aj pozrieť na liečení v Pezinku a nikdy sme sa lepšie neporozprávali ako vtedy.Na liečení bola asi 2 mesiace a bola super.Narodila sa mi dcérka a maminka bola najlepšia babka na svete.mali sme krásny vzťah a ja som sa zakaždým v kostole poďakovala,za tento zázrak.Žiaľ,trval iba 7 rokov.Raz sme prišli pozrieť našich a mamina pod parou.Neverila som vlastným očiam,nechápala.Na druhý deň sa ospravedlňovala,že ona pila len nealko pivo…výhovorky.Odvtedy sa drží v tej rovine,že pije potajomky,odmieta sa o tom baviť,alebo sa vyhovára a znova to začína naberať na sile.Píšem kôli tomu,že svoju maminku veľmi ľúbime a nevieme si ďalej rady.Chceli by sme jej pomôcť,no nechceme čakať,kým sa to dostane tam,kde predtým.Prosím o radu.Prosím.
ďakujem, za Váš podnet , hoci na druhej strane mi je ľúto, že Vaše šťastie z triezvou mamou trvalo krátko. závislosť je diagnóza na celý život.Preto je tak veľmi potrebné doliečovanie po liečení v socioterapeutických kluboch alebo v skupinách AA. To Vaša maminka určite počula na liečení, vie o čom píšen, preto bude dobre, keď jej vo vhodnej chvíli dáte prečítať môj príbeh, po prípade v janovšom čísle EMY je tiež môja príbeh. Ak ste blízko Bratislavy,
Ahoj.Mam 25 rokov a zo sestrou už nebývame u rodičov.Otec chodil do zahraničia za prácou na mesiac,potom na dlhšie a matka bola sama.Chodili sme za ňou,ale začala piť a bola veľmi nepríjemná,tak sme často nechodili ju pozrieť.Zakaždým sa vyhovárala že nepije i keď bola na mol.Flaše si schovávala po celom byte,aby sme nevideli.Trvá to už asi 7 rokov.V poslednom čase sa jej zdravotný stav veľmi zmenil.Schudla veľmi,máva záchvaty alkoholické a nič neje poriadne.Brucho sa jej nafúklo a telo vyziablo,až sa poriadne nevie ani prejsť.Bola veľmi poriadkumilovná,ale teraz je jej to úplne jedno.Začala hovoriť z cesty a odpovedá len jedným slovom, alebo dvoma.O čase a o mesiaci ani netuší veľa si ani nepamätá.Rapidne sa jej stav zhoršil.Otec už je doma a nemá robotu.Nehľadá si len pije.On si ľúbil vypiť a pil ale nie tak stále pod parou.Matka bola kedysi veľmi milá a starala sa o nás, narozdiel od otca.Keď začala piť bola veľmi nepríjemná a hádava.Teraz je jej nálada taká že o ničom nevie a je stále ticho bez pohybu.Boli sme u psychyatra a po doktoroch.Predpísali tabletky na poškodené orgány od alkoholu.Ide teraz na interné a z tade asi do zálužia.Bojíme sa o ňu,lebo je veľmi bezmocná a nevieme či sa dakedy vráti do normálu po psychyckej,zdravotnej,alkoholickej stránke.Pobyt v cudzom prostredí či jej viac neuškodí ako prospeje.Či nezabudne na nás rodinu.Pobyt by sme navštevovali čo najčastejšie ale kôli finančnej stránke sa budeme musieť obmedzovať.
Skuste vyuzit aj http://psychohelp.butlavavrba.sk, je to neverejna komunikacia s odbornikmi. Urcite nejako poradia, uz velakrat pomohli.
Štádium ochorenia- závislosti, Vašej mamy je skutočne veľmi ťažký- tak ako to popisujete. Ale bolo to jej rozhodnutie. Nemyslím, že by ste jej v tomto štádiu pomohli tým, že ju budete navštevovať. V liečebni je program, kde má možnosť sa jednak dať fyzicky a psychisćky trochu doporiadku, a ak jej zostalo niečo ešte čo alkoholom celkom nezni´čila, ona sa vráti k Vám sama. Nerobte si výčitky,rozhodla sa tak žiť už ako dospelá.Prajem Vám veľa úspechov.
Treba skúsit aj laických terapeutov ktorý majú tento problém uz za sebou a určite vedia poradit z vlastnej skúsenosti v Košiciach sa otvára taká skupina môze zavolat na t.č.O94O 7O1 222 alebo na mail zlatusik52@centrum.sk je to diskrétna skupina nech sa ozve veľa úspechov.
ahojte ja mam na dlhe pisanie…moja maminka bohuzial nezije…zomrela..nevieme co sa mohlo stat spadla a mala krvacanie v hlave a bola mrtva…ked nepila bola velmi dobry starostlivy clovek..neviem co sa stalo lahky zivot nemala…otec zomrel pred 10 rokmi..ja som odisla…a teraz po 10 rokoch toto….nedostanem otazku na to co sa stalo…len som tusila ze bude asi zle..viete si predstavit ze 5 tyzdnov pila bez prestavky….a jedno rano bola mrtva preco co sa mohlo stat
Pit pet tyzdnov bez prestavky da vela zabrat celemu organizmu.Jej imunitný system bol veľmi oslabený nepoznal okrem alkoholu uz nič v takých pripadoch stači jedno zranenie a moze nastat to co sa stalo.Pri pade sa poranila tak ze sa nedalo zabranit krvacaniu do mozgu tam prichadza autmaticky ku kome a potom pride koniec.To ze tvoja mamka pila mohol to byt aj dosleok jej zleho psychickeho stavu.To ci zacneme pit alebo nie je len v nas v nasom mysleni zalezi na nas ci s tym chceme nieco robit alebo nie.Teraz patrat potom co sa vtedy stalo myslim uz nema zmysel len chcem aby si vedela ze alkoholizmus je dedicna choroba treba davat pozor aby nou nezacal trpiet niekto z rodiny ak nahodou ano radsej zavcas vyhladat pomoc.Zivot je kruty a to co sa stalo uz nevratis mysli na buducnost
ahojte
ahojte.
Sú to fakt veĺmi smutné príbehy.