Závislosť v rodine

nič mocdá sadobrézaujímavévýborné (hlasov 1, priemer: 5.00 z 5)
Loading...




  • Som matkou syna, ktorý je závisly a po rokoch stretávania sa so závislými a ich rodinami vidím, aké je ťažké pre závislého abstinovať. Píšem len závislosť, pretože teraz už viem, že je úplne jedno od čoho je človek závislý, či je to alkohol, drogy, patologické hráčstvo, nakupovanie, lieky,…………. Rozdiel je len v tom, že napríklad alkohol je u nás jednou zo spoločensky tolerovaných a pritom najviac rozšírených drog  a  aj preto ľudia závislí od alkoholu tvoria najväčšiu skupinu závislých, naopak o niektorých drogových závislostiach sa hovorí a píše menej a pokiaľ sa a s ňou nestretneme v rodine, ani nevieme, že ide o tú istú chorobu a tou je  Z Á V I S L O S Ť.

     Je ťažké po rokoch strávených so závislým človekom, ktoré sú väčšinou popretkávané zúfalstvom, kde sme sa veľakrát všetci vysilili snahou pomôcť milovanej osobe, v čase, keď sa začne liečiť, nájsť ešte silu ísť ďalej, zistiť si o závislosti všetko, čo sa dá a pomáhať mu  v liečbe a v abstinencii. Mohli by sme tu na Bútľavej vŕbe, my rodinní príslušníci závislých, písať o tom čo prežívame, napísať svoje príbehy, lebo závislosť síce patrí do rúk odborníka, ale pacient nemôže zostať osamotený a ak čakáme na zázrak, že závislý človek pôjde na liečenie, vráti sa odtiaľ po pár týždňoch abstinujúci a bez toho, aby aj okolie vedelo čo prežíva a aké je to pre neho ťažké, sa šanca, že abstinovať vydrží, znižuje. Na tejto stránke by sme si  mohli poodchýliť dvere do problematiky a naša úloha by nemala končiť snahou dostať závislého na liečenie. Určite by sme mali odborníka vyhľadať aj my, rodina závislého, a to platí aj pre rodiny závislých, ktorí sa liečia bez nátlaku okolia   a sami na sebe včas spoznali príznaky závislosti a našli v sebe dosť motivácie na liečbu a abstinenciu.

    12 Odpovedi k Závislosť v rodine

    1. Nela says:

      Z á v i s l o s ť v r o d i n e – stanovenie diagnózy
      K nám do rodina závisloť neprišla len tak zo dňa na deň. Bola a žila tu s nami celé roky, to len proces uvedomovania si problému bol veľmi pomalý. Možno to poznáte aj Vy, celé okolie Vám tvrdí, že Vaša partnerka alebo partner nepije viac ako ostatní, okolie problém ktorý Vy tušíte bagatelizuje, známi, ktorým sa zdôveríte hovoria, že Vaše dieťa sa svojim správaním nevymyká z bežného obrazu dnešného mladého človeka a vo Vás beží paralelne pocit, že niečo nie je v poriadku. Žiadne dôkazy, nič hmatateľné len ten nahlodávajúci pocit, že niečo je inak…..a niekoľko rokov sa dá zhrnúť do jedného nekončiaceho sa a prehlbujúceho sa problému. Keď sme si uvedomili, že to čo doma prežívame sami nezvládneme, vyhľadali sme pomoc odborníka a tam sme sa dozvedeli , že náš syn je chorý a neliečená choroba patrí medzi choroby smrteľné. Už pomenovanie nášho problému bol zlom, keď zrazu všetky udalosti, ktroé sme prežívali, dostali svoje pomenovanie a dostali pre nás úplne iný význam ako vtedy, keď sa reálne diali. Pomenovanie Z Á V I S L O S Ť . Nezáujem syna o dianie v rodine a trávenie všetkého voľného času mimo nej a pritom neochota povedať kde a s kým ho trávi, alebo naopak hodiny strávené zatvorený vo svojej izbe. Zanedbávanie svojich povinností, či školských alebo pracovných, nehospodárnosť s financiami, zmeny nálad, uprednostňovanie svojich potrieb pred čímkoľvek čo sa doma dialo a čoraz výbušnejšie správanie sa pri snahe odtrhnúť ho od ” jeho drogy”. Že drogou je rovnocenne alkohol, drogy, hry, lieky,…… tomu som vtedy ešte úplne neverila, pretože mne laikovi predsa len niektoré z nich pripadali nebezpečnejšie a naivne som si podľa toho urobila aj rebríček ” väčších a menších závislostí”. Budúcnosť mi ukázala ako som sa vtedy veľmi mýlila.
      V tomto období, po stanovení diagnózy, nastúpilo u nás sebaobviňovanie a obviňovanie sa navzájom, čo terajší stav spôsobilo, kto za to môže, kde sme urobili chybu, veď sme chceli dať svojim deťom do života len to najlepšie. Pomyslenie, že ochorel na mne neznámu chorobu, o ktorej nič neviem, vo mne vyvolávalo strach, nevedela som čo syna, ale aj nás čaká. Začalo sa asi najťažšie obdobie, kedy sme vedeli diagnózu a museli sme sa pozerať, ako náš syn pokračuje v doterajšom spôsobe života, pretože závislý si uvedomí svoj stav skoro vždy ako posledný. Trvalo približne ďalší rok, pokiaľ sa sám presvedčil, že bez lekárskej pomoci zostáva v boji so svojou chorobou bezmocný.

    2. Samuel says:

      Drahá pani, mamička.
      Prepáčte, no keďže nevidím vaše meno, tak neviem ako vás môžem oslovovať. Ak mám byť úprimný, tak neviem si celkom predstaviť trápenie ktoré prežívate vy ako matka. No 100% sa dokážem vcítiť do vašeho syna, keďže sám som si prešiel viac ako 10 ročným užívaním drog, kolotočom liečení, abstinencie a recidív. No dnes si môžem povedať, a preto reagujem na váš príspevok, že mne sa podarilo nájsť cstu z tohto strašného kruhu von. Už niekoľko rokov žijem absolútne šťastný, slobodný život, a viem, že to čo bolo som raz a navždy uzavrel a verím, ze vám môžem pomôcť. Ak by ste mali záujem, tak ma kontaktujte na mail ooksika@gmail.com . S pozdravom Samuel Bogár.

    3. NELA says:

      Dobrý deň, Samuel, teší ma, že ste si prečítali začiatok nášho príbehu, s ktorýn som sa rozhodla zveriť Bútľavej vŕbe. Vašu ponúkanú pomoc si veľmi vážim. Patríte medzi šťastných ľudí, ktorí sa so závislosťou dokázali vysporiadať , žijú , ako sám píšete, slobodný život a sú odhodlaní pomáhať svojou skúsenosťou ďalej,. Napíšte prosím sem, na Bútľavú vřbu, ako ste to dokázali , prípadne čo ste prežívali . Vaša osobná skúsenosť, tak určite pomôže nielen mne a môjmu synovi, ale viacerým, ktorí na tejto stránke hľadajú odpovede na svoje, niekedy ešte nevyslovené otázky a možno osloví aj tých, ktorí sem na Vŕbku zablúdia len náhodou.

    4. Samuel says:

      Dobrý deň Nela. Ja som tu nechal kontakt preto, že neviem či tu je možné vzložiť link na druhú stránku. Ale s manželkou sme otvorili slúženie kde poskytujem konzultácie, prípadne aj niečo čo by som nazval resoc, aj keď to tak nemožno nazvať, pretože nejde o klasickú resocializáciu tak ako je chápaná vo všeobecnosti. Všetko robíme absolútne bezplatne, aj tak je dosť ľudí ktorí si na nešťastí závislých ľudí plnia svoje vrecká, a pri tom nič nepomôžu :-(. Takže, veľmi rád sa podelím so svojou skúsenosťou a veľmi rád vám aj poradím ako postupovať, no prosím vás napášte mi kontakt na seba, netreba žiadne iniciáli, môžete úplne anonymne, a ja vám hneď pošlem link na moju stránku kde si môžete všetko prečítať, prípadne ak budete mať záujem, tak rád vám pomôžem vo vašej situácii. S úctov Samuel Bogár.

    5. NELA says:

      Samuel, keď som čítala diskusie k iným článkom na tejto stránke, videla som, že bežne si diskutujúci pomáhajú poslaním linku inej stránky. Prosím, pošlite mi Váš link priamo sem, na Bútľavú vŕbu. Ja si, ako navrhujete, veľmi rada prečítam informácie , ktoré na stránke ponúkate. Ďakujem Vám.

    6. Samuel says:

      OK. K tomu, že čo som prežíval – ja si nemyslím, že neni podstatné čo som prežíval, a preto to ani nebudem rozpisovať. Teda ak by ste sa xceli opýtať na niečo konkrétne, tak nemám problém vám konkrétne odpovedať. Ako prví si prečítajte tento link: http://narodboha.sk/content/nezavislost , a ak by ste si chceli prečítať ešte viac o mne, tak si pozrite aj tento: http://narodboha.sk/ahojte

      S pozdravom Samuel Bogar.

    7. NELA says:

      Z á v i s l o s ť v r o d i n e – prvé stretnutia so závislými a abstinujúcimi

      Po odporúčaní, aby sme začali chodiť na stretnutia závislých a ich rodín, som bola presvedčená, že sa ocitnem na najhoršom mieste, kde by som si seba a našu rodinu mohla predstaviť, tajila som synovu diagnózu pred celým našim okolím, dokonca aj pred vlastnými rodičmi , lebo som ju považovala za vlastné zlyhanie. Prvé kontakty s liečbou, ale aj so synovými spolupacientmi , ich rodinami, s už abstinujúcimi ľuďmi a ich príbehy, boli však pre mňa niečo nové, neuveriteľné, ale veľmi poučné . Manželka viac ako pätnásť rokov abstinujúceho alkoholika mi rozprávala , že roky jeho alkoholizmu bolo u nich doma obdobím veľmi, veľmi zlým, ale odkedy abstinuje ich život sa zmenil k lepšiemu ako pred obdobím s alkoholom, našli inú náplň trávenia svojho času, objavili spolu úplne iné hodnoty a je z neho lepší človek ako ten , ktorého si pred rokmi brala. Mala som pred sebou aj životné príbehy ľudí, ktorí sa snažili abstinovať, dlhé roky bojovali so závislosťou a ich recidívy, recidívy aj po rokoch abstinencie. Keď mi pacient, závislý na drogách hovoril o tom, ako vydržal dva roky bez ich užívania, chodil do práce, navonok sa ničím nelíšil od zdravého mladého človeka a celé okolie si myslelo že sa s ich užívaním vysporiadal sám silou vôle, mi vyrazil dych vetou, že to boli najhoršie dva roky v jeho živote. Droge síce odolával, ale neprešla minúta aby na ňu nemal chuť a nemyslel na ňu. V rozhovore s ním som prvýkrát počula spojenie „ smutný feťák“, ako sám seba nazval počas obdobia bez drogy ale aj bez liečenia a keďže nechce tak ďalej žiť, sám sa rozhodol pre liečenie: Počúvala som veľa rokov abstinujúceho alkoholika, ako mu trvalo po začatí abstinencie päť rokov, kým začal cítiť, že sa znova stal plnohodnotnou súčasťou svojej rodiny , že sa naňho vlastné deti až po takom dlhom čase začali obracať so svojimi problémami plnohodnotne tak ako na mamu, pretože až toľko rokov trvalo, kým si znova získal ich dôveru a vtedy som si uvedomila po prvýkrát, že nielen my to máme ťažké, ale aké ťažké to má závislý človek. Videla som, že ja, ktorá som sa so závislosťou dovtedy v blízkom okolí nestretla, nič neviem o zložitosti abstinovania závislého a jeho pocitoch, ktoré prežíva aj pri znovuzaraďovaní sa do rodiny a spoločnosti . Uvedomila som si tiež, že nástupom na liečbu nášho syna pre nás nič nekončí, musíme ho podporovať a dávať mu najavo svoju lásku, pretože ho v chorobe akou Z Á V I S L O S Ť je , nechať samého nemôžeme.

    8. Samuel says:

      Drahá pani Nela. Toto o čom píšete je presne to, o čom som písal aj ja u seba na stránke. Poznám ohromné množstvo ľudí ktorí cez toto prešli(vrátane mňa), no len malinkému percentu z nich to pomohlo(mne nie), prípadne to z nich urobilo abstinentov aký sa nazývajú aj “smutnými”. Ale ak veríte, že to je správna cesta pre vás a synátora, tak vám veľmi držím palce, a budem úprimne rád keď si raz prečítam, že váš príbeh sa obrátil k dobrému, a že syn žije šťastným, slobodným životom. Takže, ešte raz veľa šťastia, a držím vám palce, aby ste sa nesklamali. No ak by ste niekedy v budúcnosti chceli niečo prekonzultovať, tak môj kontakt máte. S pozdravom S.B.

    9. NELA says:

      Nemôžem, ja laik, polemizovať, ktorá liečba má lepšie výsledky alebo percento úspešnosti liečenia. Ja z osobnej skúsenosti môžem len opísať, ako som prežívala diagnostikovanie závislosti v rodine a stretnutia so závislými a s lekármi, ktorí sa o nich starajú. Samuel, píšete že Vám liečba nepomohla, ja poznám veľa ľudí ktorým áno. Dôležité pre Vás ale je, že ste si našli svoju cestu a žijete slobodný a šťastný život. Ďakujem za podporné slová a prajem Vám v živote veľa šťastia.

    10. Samuel says:

      Ďakujem aj ja Vám. Ja som tiež nechcel polemizovať nad rôznymi liečbami a to čo som napísal je len moja osobná skúsenosť, teda aj môj subjektívny názor. Tiež vám prajem veľa šťastia.

    11. NELA says:

      Z á v i s l o s ť v r o d i n e – liečba
      Boj s každou chorobou je ľahší a účinejší , keď ju poznáme Hľadala som informácie , čítala som všetko čo som o závislosti našla. Z osobných stretnutí s ľuďmi, ktorí žili so závislosťou v rodine , ale hlavne z rozhovorov s terapeutmi, bolo pre mňa v tom čase najpoučnejšie zistenie, že môj rebríček menších a väčších závislostí je omyl. Taký rebríček neexistuje. Choroba je len jedna.
      Z Á V I S L O S Ť. Prišla som na to, že akákoľvek sebaľútosť, hľadanie príčin, prehodnocovanie „ čo by bolo keby…………“ je mrhanie časom. Naše životy plynuli ďalej, životy nás všetkých. Náš syn nastúpil na liečbu a my sme začali rešpektovať pokyny a poučenia terapeutov, prispôsobili sme svoj program programu liečebne a začali sme sa zúčastňovať všetkých spoločných terapií, ktoré sú určené aj nám, rodine pacienta. Naše prvé kontakty s ním boli z počiatku rozpačité, rokmi naštrbená dôvera ovplyvnila prvé vzájomné stretnutia. Boli dni, keď sme „ nemali o čom hovoriť “, hoci obidve strany sme toho mali na srdci veľa. Prešlo pár mesiacov a situácia sa úplne zmenila, rozhovorili sme sa, o všetkom, o sebe, o liečbe, o tom že sme za posledných niekoľko rokov toho veľa nenahovorili. Konečne som sa rozprávala so svojim synom ako s dospelým človekom, otvorene o svojich a jeho pocitoch, o mojom a jeho názore na veci a udalosti okolo nás . Na žiadnu moju otázku som odvtedy už nedostala odpoveď : načo to chceš vedieť?
      Dnes už nemám problém o synovej diagnóze hovoriť. Na tomto mieste by som veľmi rada napísala, že v danej situácii je môj syn na najlepšom mieste, kde môžeme byť. Po všetkých príbehoch závislých , ktoré poznám a aj po korešpodencii so Samuelom, na tejto stránke, môžem však len napísať, že dúfam a verím, že je v danej situácii na najlepšom mieste, pretože našiel terapeuta, ktorému dôveruje. S istotou však môžem napísať, že si môžeme navzájom veriť, viac ako kedykoľvej predtým. On nám, že sme tu preňho a môže sa na nás spoľahnúť a my jemu, že urobí všetko preto, aby boj so svojou chorobou vyhral.

      Nakoniec pridávam citát, ktorý som si opísala už dávnejšie, keď som ani netušila ako sa mi v tejto etape života bude hodiť.
      „Minulosť je už preč a budúcnosť ešte nie je. Tú si tvoríme tým, ako žijeme v prítomnosti.“

    12. Pomozte mi co mam spravit ako pomoct synovi drogovo zavislemu.vopred Dakujem.

    Leave a Reply

    Your email address will not be published.

    *