Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!

Spomienky

nič mocdá sadobrézaujímavévýborné (Bez hlasu zatiaľ)
Loading...




  • Sedela som nečinne pri počítači, hlavou mi vírili rôzne myšlienky, v pozadí tichúčko hrala jedna z nádherných skladieb Deutcha, bola príjemná aj na meditáciu ale na to som bola príliš rozhádzaná – vnútorne rozhádzaná, než aby som sa donútila k meditácii. Iste by mi to pomohlo.. tak som sa rozhodla vrátiť sa do ďalekej, ďalekej minulosti- mojej minulosti, a začala spomínať. …na všetko čo a kto ma obklopoval, ako som vtedy čo vnímala. Možno som sa po rokoch rozhodla pochopiť samu seba, prečo som v živote urobila ten či onen krok. Je to ťažké, veľmi ťažké byť objektívna…ale mne vlastne nejde ani o objektivitu, mne ide o mňa. Teraz mám skoro 65 rokov , vekové obdobie kedy by mal byť človek už tak v kľude, pokoji, využívať to čo v živote načerpal a dávať ďalej a ja sa stále cítim nespokojná, hoci by to tak nemuselo byť. Ktosi múdry povedal, že keď začne človek byť zo sebou spokojný vlastne klesá. Začnem presne tak, ako sa cítim….

    …bolo to niekedy okolo 50-tich rokoch- možno niečo pred tým- lebo som sa narodila v 1944 a celkom určite viem, že som ešte nechodila do školy. Bola veľká zima strašne veľa snehu a my s mamičkou a mojim starším bratom sme vystúpili pri veľkej budove ktorej hovorili „dospeláci“ stanica. Pred budovou stál zapriahnutý kôň so saňami, dedo nás usadil do hlbokého koča a poprykrýval hrubými dekami, ktoré boli cítiť koninou až po uši. Pamätám sa na ten deň ako keby to bolo včera. Bolo to veľmi príjemné- pach koňa klusajúceho zimnou krajinou najprv medzi domami a potom otvorenou krajinou, kde fučal vietor zo snehom a ja som sa cítila veľmi,veľmi dobre. Zdalo sa mi, že sme šli celú večnosť, než sme zastali. Boli sme na mieste- u našej babky, kde som všetko milovala. Všetko ako by bolo robené ručne- brána, kamenistá predsieň schodíky do kuchyne, ktorá mala okno uprostred plafónu a to viedlo hore niekoľko metrov až na strechu. Nikdy predtým som niečo také nezažila- a ja som mala stále pocit, že tak sú všetky domy spojené s nebom aby ich Pán Boh mohol pozorovať čo robia v nich ľudia dobre a čo zle a tam si robil potom čiaročky ku každému. Bolo to také prosté ale veľmi logické- detsky pravdivé. Vždy som sa tešila na babku a dedka- boli to mamičkiní rodičia, lebo nikdy nekričali, nikdy sa nehádali. Babina robila vždy strašne dobé parené buchty na privítanie. Chutili ako ľahučká pena, ktorá voňala cukrom a škoricou.Potom sa objavija babka s dreveným džberom skoro plný teplého čerstvého mlieka od kravičky, precedila to cez čistučké biele handričky a dala nám každému do hlinených hrnčekov. Ešte teraz mám chuť a cítim pach toho mlieka- bolo to chvíle, na ktoré som si vždy spomenula –skoro celý život keď mi bolo ťažko a ja som si predstavovala ďaľšiu návštevu u babky a dedka. Babka mala hladučkú tvár, stále sa usmievala, vyžaroval z nej pokoj. Dedo bol statný, s postojom vždy trochu nahnutým dopredu, všetko čo robil robil rozvážne a ja som až pozdejšie keď som chodila do školy a učila sa fyziku, či chémiu, že to robil dedo bez toho, že by vôbec niekedy vedel, že existoval nejaký Neuton a jeho zákony.

    Ako deti sme strašne radi chodili s dedom zvážať obilie a striehli sme aby sme ráno nezaspali. Často sa stávalo, že bolo 6 hodín ráno, nebo bolo bez obláčika a my sme sa tešili, že pôjdeme zase na pole. Dedo sa pozrel na oblohu a na trávu a povedal: „Dnes deti nikde nejdeme o ôsmej bude búrka a bude pršať“. Neverili sme mu, veď svietilo slniečko, nebolo ani obláčika…. a o ôsmej lielo ako z konve a nebo burácalo bleskami a hromami. Nechápala som to a neviem to pochopiť ani teraz pri toľkej technike so satelitami….a predpoveď počasia síce súhlasí ale nie na našom území.Ale bolo to tak- nevymýšľam si…lebo dedo bol vážny dobrý a múdry.Nikdy na nás nekričal, nikdy na nás nepoužíval hrozby, hoci si myslí, že sme si to niekedy aj zaslúžili- veď sme boli zivé deti–-ale on vždy našiel tón, ktorý nás utíšil a my sme počúvali s otvoenými nielen očami ale aj ústami….a neboli to rozprávky…alebo boli? A my sme to nepostrehli a už sme sa nikdy nedozvedeli, čo bolo na tom prab´vdivé a čo iba tak troška.

    K tejto rodine patrili ešte dve moje tety, malašie sestry od mamičky a najmladší syn. Jozef. Bol našim kamarátom- nikdy nám nič nebral z rúk, videli sme ho ako poslúcha svojho otca alebol to zvláštny vzťah-bez slova pochvaly či obdivu, ale ten tam bol cítiť Zároveň ako

    kamaráta-keď hovorili. Boli obyčajne vážní.A bolo cítiť ako veľmi miluje svoju mamu- i keď ju neobjímal, nebozkával… ale jeho správanie bolo tak jasné, že nikto nepochyboval, že svoju mamu zbožňuje.

    Veľmi som mala rada tetu Irču- tá keď prišla z práce, robila ešte do večera okolo domu, a večer si k, nám s bratom sadla a začala rozprávať rozprávku. Pamätám sa, že tam bola vždy zlá ježibaba, ktorá robila velmi zle Janíčkovi, Aničke alebo nejakej krásnej princeznej. My sme boli celí bez seba veľmi sme plakali, preto si teta Irenka vymyslela silného Janka, ktorý zlú ježibabu veľmi potrestal až jačala a princeznu oslobodil…. a my sme prestali plakať a veľmi veľmi spokojne sme sa zaborili do obrovských duchien starej mamy, kde bol mäkučko a všetko voňalo čistou.

    Prečo ma napadli práve tieto úryvky z môjho detstva- petože patrili k tým najkrajším. Mali sme aj druhu babičku-otcovú mamimu a jej druhého manžela, ktorému sme museli hovoriť Pišta-báči, vedel viac maďarsky ako slovensky, s ničím nebol spokojný, bol často namrzený a my sme už vedeli, že kedˇ si ide poobede ľahnúť my

    sme museli byť ticho ako ryby alebo zmiznúť z dvora. Bol to veľmi podivný človek, akoby nemal nikoho okrem seba a babičky rád a ešte tak trochu mňa, ale pred koncom jeho života vstupila na scénu moja dcéra Martinka- stal sa zázrak. Bol veľmi ťažko chorý, po jednej embolii PHK mal ruku amutovanú, no napriek tomu prvé dva roky bol nasvedomitejší bebysiter akého by som si mohla priať.Vlastne pre svoju sebeckosť bol neskonale nešťastný-a tak aj zomrel. Snáď jediný človiečik, ktorému chýbal a ktorý ho dosť dlho hľadal v jeho posteli bola moja dvojročná dcérka Martinka

    Už so naznačila dva svety v ktorých som sa pohybovala či som chcela alebo nechcela- ale svet mojem mamy ,otecka a jeho rodičov bol celkom odlišný od sveta u babky a deda v Ľubici.

    Ale hlavne to najdôležitejšie prostredie ,ktoré ma nejviac formovalo boli moji rodičia a môj o rok starší bratček.určite sa to bude navzíájom prelínaťale možno chcrakteriztika jeenotlivých rodím je pre mňa určujúca.

    Prvého človičika ,ktorého so m registrtovala bol môj batček- nebol veľa srarší-ale mal nekonenčný strasch o mnńa, o mamičku…vynechávam otca.Ich vzťach sa vliekol a rôzme sa modifikoval- ale vždy bol závidslý, ako sa o otcovi vyjadrovala moja matka.A možno som to nenapísala tu- moja a môj otecko boli skvelí ľudia…. ale vôbec sa k sebe nehodili., čo neskôr vysvetlím, a ťčo bol príčinou, že ja som domov nemala-….mala som ho u babky a dedka, a tak čiastočne u babičky a Pišta-báčiho- To čo tvorilo n ašu centálnu bunku- to nebol v žiadnom prípade domov. Veľmi som po tom túžila ba mala som aj ako dieťa predstavu, ale nič sa z toho nesplnilo

    7 Odpovedi k Spomienky

    1. dany says:

      Ubehlo veľa času čo som písala posledsné vety spomienok, a preto ani náväznosť nebude sedieť, pretože som o pol storočiaa staršia, a medzi časom sa toho udialo veľmi veľ&…no ja som presvedčená, že ma aj táto časť vráti do spomienok, ktoré som mala vtedy keď som prestala predchádzajúcu stať.človek je kináč naladený, ovplyvnený inými situáciami a preto to zdánlivo nd
      nenadväzuje….ale len zdánlivo, ldebo všetko so všetkým súvisí.
      Nie je to ani asi ani 2 mesiace a pri vysávaní som spadla z prvého poschodia celkom dole. Nie je to vysoko, ale dosť aby si človek mohol aj smrtelne ublížiť. Na to z akej výšky som padala chrbtom a hlavou dole,je to maličkosť… zlomila som si nohu a ruku- obe ľavé. Každý mi hovoril aké šťastie, že ľavé… no neviem- ja som totiž ľavačka. Iba teraz som pochopila čo to znamená mať primárnu ruku. Nebudem detajlna ale bolo a vlastne aj je ešte všetko dosť komplikované.
      Píšem to preto, že som vlastiba ležať nič nemohla robiť, lebo kniha v pravej ruke mi nesedela, ja televíiu nemusím a tak som maala veľa času premýšľať o minulosti o súčasnosti i budúcnosti. Dosť ma to hádzalo do depresii, hlavne keď som myslela na prmrhanú minulosť, a tiež mi nebolo veľmi veselo keď som si pomyyslela, e mať 66 rokov nie je žiadna sláva, hlavne ak by som chcela ešte niečo dokázať.

    2. DANY says:

      Opäť prešiel nejaký čas než si zase sadám k spomienkám. Mala by som to využiť v týcghto dňoch čo najviac, preto že u mňa ako že praxuje v mojej almbulancii jeden mladý lekár, ktorý má ale okrem toho podobné diagnózy ako ja. …je to vlasftnde môj pacient a zároveň praxuje, pretože určitý čas pracoval veľmi sporadcicky, lebo sa veľmi mltal v drogách a alkohiole, táral sa svetom a tak nič nieje náhoda, asle stretli sme sa ako akoby asúpeut a on závislák asi pred dvomi rpokmi. Vlastne priviedol mi ho jeho otec, kgtorý kdesi čosi započul o mne, a keďže všetko zlyhávalo, tak som bola na rade ja.
      Začiatky bokli veľmi chabé, je to veľmi sčítaný inteligentný lekár, genetik,ovláda viac rečí a AKO SOM SPOMíNALA PODOBNýCH POKUSOV Už MAL VEľA… VLASTNE ON Už BY MOHOL ROBIť TO RAZ naozaj zvíťazila vytrvalostť, pochopitelne moja, do ničoho som ho nemanipulovala, ale viedli sme niekedy akési debaty o ničom, čo nikde neviedlo. Ja som dpodržiavala iba moju filozofiu, ktorú som neglorifikovala ale hlavne mu nevnucovala. to bolo asi to, čo sa mi po dvoch rokoch ho podarilo dostať na tri dni na terénnu terápiu medzi ľudí-rodiny, ktoré abstinujú už 5,10,25,20 rokov yle aj takých ktporí tam priošli skoro z krčmy ale boli rozhodnutí prestať piť.

    3. dany says:

      vraciam sa k spomienkam po dlhej pauze, medzi tým sa veľa stalo a ešte viac je toho čo som nepopísala.
      Vraciam sa zase do detstva, ktoré okrem tých čo som už spomenula -maminku, otca, starých rodičov z maminkinej strany, ešte tu boli starí rodičia z otcovej strany. Popravde by som sa nemala čo sťažovať, lebo som bola veľmi uprednostňovaná u nich pred bratom, ale na podiv mi to nikdy neimponovalo…naopak, bola som často nahnevaná, že brata tak prehliadali. To celkom určite súviselo s tým, že som môjho bratčeka veľmi milovala a považovala som ho za veľmi citlivého.
      Vplyv tejto časti rodiny bol už zase na tretej strane-spojenou s otcom a mnou. Takže ak by som to chcela zhrnúť, nikdy som nezažila pocit súdržnosti rodiny, ani pocit riadne fungujúcej rodiny ako by to malo byť v dobrých rodinách, čo určite malo veľký vplyv na mňa v minulosti./zase pauza-tento raz nechcená/

    4. dany says:

      chcela som týmto akosi bližšie opísať prostredie, ľudí, blízkých i vzdialených, ktorí vplývali na môj vývoj….pochopitelne, že je to mojou optikou, mojimi pocitmi, ale zo spiatočným pohľadom to takto vnímam aj dnes.

    5. dany says:

      napriek týmto komplikáciam, mám pocit, že som mala veľmi pekné detstvo a obdobie štúdia. Je pravda, že vedy zúrila diktatúra komunizmu, snažili nám vyháňať z hlavy vlastné názor a pohľady, a myslím, že to bolo aj dosť škodlivé pre systém ako taký. Hlavne v čase, keď sme začali mať už vlastné názory, nebolo prospešné nás nútiť myslieť rovnako, vymývať mozgy a trestať iné názory…ale prežili sme to v celku bez újmy na zdraví i na ďalšom vývoji. Z pionierskej ale hlavne zväzáckej organizácii sme si urobili športové akcie. Čo som veľmi ťažko znášala a mám to do dnes bolo masové nútenie 1.májových pochodov, vykrikovanie nezmyselných hesiel. To vnášalo vo mne nekonečný odpor k SSSR -a ich ľuďom, za čo sa teraz hambím. Dnes ak vidím nejaký film z prostredia hlbokej Ruskej zeme som ochotná to dlho pozerať a obdivujem ľudí, ktorí ešte aj v dnešku hoci zžijú možno horšie ako voľakedy žili sú pokojní,a celkom štastní.Ich húževnatosť ma dojíma.
      Ale vrátim sa k sebe.

    6. dany says:

      Rozhodla som sa po tomto úvode, rozdeliť moje spomienky na určité kapitoly, ktoré súviazané na nmoich najbližších- moju rodinu.Mám pocit, že to ma definuje najbližšie a odhalí môj charakter.
      Matka- mama. mutter, ma, ale ja som ju volala mamička. Je to osoba, ktorá sa spája s dieťaťom najblžšie, aspon by sa mala asi by tomu nebolo treba venovať kapitolu….keby.

    7. dany says:

      ..keby som sivedela spomenúť z detstva nejaké krásne spomienky spojenés mamičkou… ale predsa len boli- Vianoce- mamička vedela pripraviť nádherný stromček, beľa darčekov vo farebných papierikoch a my s bratom sme boli vo vytržení.

    Leave a Reply

    Your email address will not be published.

    *

    This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.